Minimalizmus a zdravá disciplína
Vraciam sa späť v čase. Som v škôlke, netrpezlivo čakám, kedy si po mňa príde jeden z rodičov. Otvoria sa dvere a ja vidím známu tvár, zahreje ma pri srdci.
Ale to nie je všetko.
Osoba, ktorá pre mňa znamená celý svet, drží v rukách novú hračku a usmieva sa.
V tej chvíli som najšťastnejšie dieťa na svete. Pištím a rozbehnem sa po objatie.
Nič mi nechýba, prekypujem šťastím, nadšene stláčam medvedíka a skáčem do výšky.
S plyšovým medvedíkom sa hrávam denno-denne, keď sa budím hneď po ňom siaham a večer spolu zaspávame.
Ten pocit šťastia trvá snáď veky.
Akoby som len na chvíľu privrela oči a všetky tie roky bez varovania ubehli.
Píše sa rok 2022.
Sedím vo svojom byte plnom vecí. Nového plyšáka by som si mohla kupovať aj každý deň, a nie len toho.
Oblečenie, elektroniku, kozmetiku..
Ale márne by som hľadala ten intenzívny pocit eufórie, ktorý som prežívala ako dieťa z niečoho nového.
Prečo mi už kúpa novej veci alebo cestovanie na nové miesto neprináša tú istú radosť ako kedysi?
Nie, nie je to vekom.
Ani tým, že dospeláci sa vraj nevedia tešiť ako malé deti.
Je to z úplne iného dôvodu.
Dalo by sa to prirovnať k jedeniu čokolády.
Veď aj Forest Gump povedal, že život je ako bonboniéra.
Máme nepotlačiteľnú chuť na niečo sladké. Dáme si prvý kúsok čokolády.
Naše chuťové bunky explodujú, rozleje sa nami príjemný pocit, od sladkej chuti nám sťahuje kútiky, usmievame sa.
Vychutnávame si tento pocit každou bunkou v tele. Na nič iné nemyslíme.
Druhý kúsok.
Úžasné. Nevyvolá to vo mne síce ten istý euforický pocit ako prvá kocka čokolády, ale stále si to vychutnávam.
Tretí, mňam.
Štvrtý, začínam sa cítiť príliš presladená.
Piaty, šiesty, už ich ani nedokážem rozlíšiť. Všetky chutia rovnako a vyvolávajú vo mne tie isté pocity, dokonca by som povedala, že slabnú.
Ách, ale ten prvý, ten si pamätám. Kiežby bol každý kúsok taký, ako ten prvý.
Každý dar môže byť ako ten plyšový medvedík, každé jedlo si môžeme vychutnávať tak, ako prvý kúsok čokolády.
Ja som si to začala uvedomovať po roku bez práce, peňazí, nakupovania a v izolácií. Doslova som si nemohla dovoliť kúpiť ani malú voňavku. Keď sa všetko opäť ustálilo a ja som si po dlhej dobe mohla dovoliť niečo kúpiť, prekvapilo ma, že prežívam oveľa intenzívnejšiu radosť, ako keď som si kupovala čokoľvek sa mi zachcelo. Tentoraz boli pocity úplne iné, silnejšie, pretrvávajúce, pohltili ma a ja som sa z jedného krému dokázala tešiť týždne.
Vtedy som pochopila..
Tajomstvom je disciplína, zmysel pre minimalizmus a sebakontrola.
Stačí si povedať stop po prvom kúsku čokolády a ďalší si dať opäť zajtra.
Keď nás vo výklade vábi krásny kabát, mali by sme sa zamyslieť nad tým, či ich už nemáme dosť a či ho vážne potrebujeme.
Musíme začať veciam pripisovať hodnotu, nie ich nahrádzať.
Keď som si nemohla dovoliť kúpiť ani nové tričko, začala som nachádzať krásu v tých, ktoré som už mala.
Začala som si ich vážiť.
A keď som si jedno po dlhšom čase kúpila, tešila som sa z neho ako malé dieťa.
Nakupujeme, pretože niekedy to v nás zvyklo vyvolávať radosť.
Možno aj stále vyvoláva, ale intenzita radosti sa už ani zďaleka nedá porovnať s tou, ktorú sme prežívali kedysi.
Zdá sa, že už nakupujeme len zo zvyku.
Niekedy sa pri tom cítime dokonca zle, mávame výčitky.
Všetkého veľa škodí, respektíve všetkého veľa omrzí.
Treba si vytvoriť určitý osobný plán, obmedzenia.
Napríklad, presne si určiť deň v mesiaci, kedy si kúpim jeden kus oblečenia.
A v ten deň sa naozaj obdarujem. Nový kúsok si budem vážiť trojnásobne, pretože som na jeho kúpu čakala a teraz si ho zaslúžim. Budem pociťovať väčšiu radosť než keby som si bezhlavo dopriala čokoľvek a kedykoľvek.
Tento systém sa dá zaviesť na všetko, čoho hodnotu si potrebujeme opäť začať vážiť. Dá sa uplatniť na čokoľvek, čo nám zvyklo spôsobovať radosť a dnes to už berieme ako nevýznamnú samozrejmosť.
Preháňam to so sladkým? Namiesto obyčajných maškŕt každý deň si určím jeden deň v týždni, kedy si kúpim tú najkvalitnejšiu, najdrahšiu a najchutnejšiu čokoládu a poriadne si ju vychutnám. Finančne ma to vyjde rovnako ako každodenné pojedanie nekvalitných drobností.
Navyše ten pocit bude na neporovnanie.
Nepáči sa mi, koľko času trávim pri televízore a už ma to dokonca prestáva baviť? Vyhradím si hodinu denne, dopredu si pripravím čo budem pozerať - obľúbený seriál/film/videá a danú hodinu využijem na maximum. Možno si pripravím aj popcorn a pohár vína, aby to malo tú správnu atmosféru. Užijem si to viac ako trojhodinové preklikávanie sa z programu na program. Je ale dôležité dodržať časový limit, ktorý si určíme.
Disciplína je veľmi dôležitá. Vo všetkom.
Nehovorím, že si treba niečo odopierať.
Práve naopak, všetko čo nám ponúka tento svet si treba užívať naplno.
To sa ale dá len ak si budeme uvedomovať hodnotu toho čo robíme a čo dostávame.
A hodnota sa vytráca, pretože sme si všetko zvykli dopriať bez limitu, preháňať, kedykoľvek sa nám zachce.
Prečo sa ešte stále tak veľmi tešíme na Vianoce, alebo na letné prázdniny?
Pretože si uvedomujeme ich hodnotu.
Pretože ich nezažívame každý deň.
Vianoce si nemôžme urobiť kedy sa nám zachce, desaťkrát do roka.
Nie.
Sú len raz, a všetci už netrpezlivo čakáme na ďalšie.
Tak veľmi si ich vážime.