Občas sa treba len oklamať

Kráčam domov z práce. Mám za sebou ťažký deň. Pár ľudí si na mne vybilo svoju nervozitu a ja cítim, že takto už nemôžem pokračovať.

Nemám rada svoju prácu, nepatrím tu.

Ja sa ale nehnevám sa, nepanikárim. Viem predsa, že občas nás život zavedie na nesprávne miesto k nesprávnym ľuďom - ale zo správneho dôvodu.

Práve som si uvedomila, že chcem zmenu. Že si zaslúžim niečo lepšie. Že patrím na iné miesto, k iným ľuďom.

Nepanikárim, to kde som, má zmysel. Život mi ukazuje jeho rozmanitosť.

Nevzdávam sa aj keď cítim vnútorný nepokoj, to cíti predsa každý, keď chce byť niekde inde než kde sa práve nachádza.

Necítim sa príjemne, lebo som niekde, kde nepatrím.

Priznávam si to, dokonca vymenujem dôvody, prečo tu nie som spokojná.

Na tomto mieste nerastiem, neposúvam sa, necítim vnútorný pokoj, sú tú ľudia, ktorí majú iné životné hodnoty ako ja. A je to v poriadku. Lenže ja chcem tráviť svoj drahocenný čas v inej spoločnosti. Ťaží ma to, ťaží ma byť každý deň v tejto atmosfére, cítim sa nesvoja.

Najdôležitejšie pre mňa je priznať si, to čo cítim, ako to naozaj je a rešpektovať, že to tak cítim.

A potom..

Po racionálnom a logickom zhodnotení a akceptovaní situácie prichádza ten zlomový bod, ktorý ma v sebe moc zmeniť všetko.

Jednoducho sa oklamem.

Nie, nezbláznila som sa, stále si stojím za tým, že najkrajšie a najjednoduchšie sa žije s pravdou na jazyku.

Náš mozog je ale ako malé dieťa, ktoré občas potrebuje počuť (alebo skôr cítiť) milú lož.

A mne sa to už potvrdilo toľkokrát, že sa už ani nepokúšam presviedčať o tom, či to naozaj funguje.

Je to môj rituál zmeny, robím to automaticky, keď sa chcem posunúť ďalej a keď potrebujem zmenu.

Oklamem sa. Na pár sekúnd.

Kráčam z práce, vyšťavená, sklamaná.

Niekedy by som sa sťažovala, v hlave si dookola opakovala negatívne myšlienky a točila sa v kruhu hnevu.

Teraz prijímam to ako sa cítim, akceptujem to a viem, že prichádza okamih na malý trik.

Klamem svoj mozog, len na pár sekúnd.

Klamem ho, že sa práve deje úplný opak toho, čo prežívam.

Realisticky si predstavím pravý opak svojej situácie.

Šťastná kráčam domov, po dobre odvedenej práci, ktorá ma tak baví, že ju už ani nepovažujem za prácu. Milujem svojich milých a ústretových kolegov, ktorí ma podporujú a zároveň inšpirujú. Už sa teším, že sa tu vrátim opäť zajtra.

Cítim pokoj a kľud.

Cítim šťastie, že tu môžem pracovať.

Koniec.

Len pár sekúnd intenzívneho precítenia tohto "klamstva".

Pretože ak v skutočnosti cítime opak, bolo by nereálne precítiť toto klamstvo dlhšie ako na pár sekúnd.

Jasné, že sa potom vraciam späť do reálneho sveta, späť k svojím skutočným pocitom.

Ale práve som spravila viac, ako si ktokoľvek dokáže predstaviť.

V mozgu sa dali do pohybu neuróny, ktoré boli doteraz zapadnuté prachom.

Môj mozog poznal len nepríjemný pocit spojený s prácou a pracovným prostredím.

Dala som mu okúsiť pocit opaku, a verte, že mozgu sa zapáči tento pocit šťastia spojený s prácou, ibaže doteraz ho nepoznal.

Aj keď sme ho práve oklamali.

On ale nevie, že to bolo klamstvo.

Mozog nerozlišuje medzi vymyslenými pocitmi a tými skutočnými, ak ich vieme naplno precítiť.

Veď koniec koncov, nie je strach z tmy alebo z pavúkov tiež len vymyslený, neracionálny pocit?

Ale len čo mozog pocítiť tento nový príval energie, túto možnosť cítiť sa lepšie, začne robiť to, čo mu ide najlepšie.

Začne fungovať na princípe akcia-reakcia.

Náš mozog je inteligentnejší ako si vieme predstaviť, stačí s ním len začať spolupracovať.

Stačí mu ukázať, čo Chceme cítiť, po čom tužíme.

On sa už o postará o všetko ostatné.

To čo raz, aj keď len na pár sekúnd pocítime vnútri, to sa prejaví okolo nás.

A aj týchto pár "vymyslených" sekúnd radosti z práce si nájdu svoju príležitosť prejaviť sa.

Možno sa atmosféra v práci z ničoho nič zlepší.

Alebo narazíme na priateľa, ktorý bude náhodou zháňať nového kolegu, alebo..

Stane sa čokoľvek, zvyčajne to, čo najmenej očakávame a kedy to najmenej očakávame.

A je to práve ten krásny pocit, ktorý sme precítili na pár sekúnd, čo nám vytvoril cestu na nové miesto.

Pretože každá bunka v nás, ako aj my sami, sa chce cítiť lepšie, chce sa rozvíjať a rásť.

Náš mozog, naše telo, náš duch a aj celý vesmír pracuje v náš prospech.

Zvyčajne sme to len my sami, ktorí odporujeme a blokujeme tým celý proces.

Ja sa teda raz za čas oklamem, že prežívam opak toho, čo ma ničí.

Oklamem sa a uverím si.

Len na pár sekúnd, aby som dala pocítiť sebe a vyššej sile, ako sa chcem cítiť, a čo si vedome vyberám.

Neplánujem ako chcem aby sa stala zmena, alebo kde presne sa chcem v budúcnosti nachádzať. Len precítim to, ako sa chcem cítiť.

Spokojná, šťastná zo svojej práce, ocenená.

Ostatné už nechám v rukách sile ktorá ma stvorila. Tej sile, ktorá zapríčiňuje rast stromov a všetkého živého. Tej, ktorá sa vyvíja úmerne naším vývojom a ktorá má pre každého z nás ten najlepší plán. 

Tento malý "trik" sa dá uplatniť na každú sféru v živote.

Lásku, peniaze, zdravie, bývanie..

Pár sekúnd pocitu, akoby sa to už stalo, len pár sekúnd opaku toho, čo práve cítime.

A výsledok na seba nenechá dlho čakať.