Ranný rituál skutočnosti

Niekedy sa ráno budím s úsmevom a hreje ma pri srdci.

Sú rána plné energie a plánov ale sú aj tie bez motivácie a radosti z nasledujúceho dňa.

Nikto, NIKTO z nás neprežíva permanentne len pozitívne pocity. Ani ten najvyrovnanejší, najbohatší a najosvietenejší človek na tejto planéte. Preto nastal čas akceptovať každý jeden pocit a neskrývať sa za predstieranou pozitivitou.

Ja som nepríjemné ranné pocity zvykla prehliadať.

Alebo ešte horšie, zvykla som ich potláčať. Deň čo deň som pokračovala vo fungovaní bez toho, aby som týmto rôznorodým ranným náladám venovala pozornosť.

Až kým sa nezačali hromadiť.

Jeden na druhý, potom ďalší a pomaly sa vo mne tvorila zbierka kontrastných, ignorovaných pocitov.

Po pravde - všetci sa ráno na toalete vyprázdnime aby sme počas dňa mohli prijať ďalšiu stravu.

Naše pocity ale ráno nepúšťame, nenechávame ich ísť, aby sme mohli počas dňa prijímať alebo vytvárať úplne nové.

A tak sa v našom vnútri deň čo deň prehrávajú dookola tie isté pocity, myšlienky a nakoniec sa nám zdá akoby sa každý deň opakoval.

Žijeme v opakujúcom sa kolobehu - preto, lebo si ráno nevyprázdňujeme hlavy a srdcia a neotvárame sa nepoznanému.

Sme plní.

Nie sme schopní prijímať nové pocity, ktoré sme ešte nikdy nezažili.

Keď sme plní, nie sme schopní vytvárať alebo prijímať nový príval pokoja, kreativity či nádeje.

Vyprázdnime náš kôš, z ktorého sa už sype odpad na všetky strany.

A to tým, že sa pár minút každé ráno vedome povenujeme naším pocitom. Len trocha našej pozornosti a prijatia, nič viac im netreba.

A potom nás samy nechajú ísť.

Dnes ráno som sa zobudila s nepríjemným pocitom v žalúdku.

Opísala by som to ako nervozitu pred písomkou.

Zvyčajne som to ignorovala a nahovárala si opakovanými afirmáciami "Dnes bude skvelý deň, si silná a sebavedomá žena."

Ale nepresvedčila som ani svoj odraz v zrkadle, nie to ešte samú seba.

Tak som spravila presný opak. Namiesto falošnej pozitivity som svoje negatívne pocity začala rozoberať dopodrobna.

Dnes ráno mám motýle v žalúdku.

Prečo?

Možno, že práve prežívam príliš veľa malých zmien.

Alebo preto, že sa naopak nič veľmi podstatné nezmenilo.

Neviem, nepoznám presný dôvod svojho vnútorného napätia ale uvedomujem si reč svojho tela.

Je napäté, nervózne.

Možno sa trochu obáva, čo ho čaká v tejto neistej dobe. Pýta sa, či bude všetko v poriadku.

Uvedomujem si jemný strach.

Vyslovím to nahlas a nehanbím sa za to. BOJÍM SA.

Vyjadrím to.

Zhlboka sa nadýchnem a vydýchnem to slovo, ktoré v sebe dnes ráno cítim.

Nádych, výdych : STRACH.

Mám strach, či zvládnem všetko, čo ma čaká a či všetko dopadne dobre.

Bola by som oveľa radšej, keby moje vnútro sebavedomo kričalo "Všetko bude dobré!" a keby som nemala ani najmenšie obavy. Ale zistila som, že oveľa jednoduchšie a liečivejšie je byť k sebe úprimná a priznávať si svoje pocity.

Lieči ma to zvnútra, keď nepotláčam rannou jogou a meditáciou to, čo cítim.

Lieči ma keď som skutočná a vyjadrujem to, čo prežívam vnútri, aj keď to nie je najidealistickejší ranný rituál.

Zároveň ale viem, že už zajtra možno pomenujem svoj ranný pocit slovami ŠŤASTIE alebo RADOSŤ.

Všetci sme raz hore, raz dole.

Raz sa vznášame v oblakoch eufórie a raz sa brodíme bahnom beznádeje.

Jediný rozdiel medzi spokojným a nespokojným človekom je ako úprimne si dokáže priznať a akceptovať tieto vnútorne vzostupy a pády.